Vianočný príbeh pre fanúšikov

5. prosince 2013 v 9:27 | admin. Veronika Pullmannová
Profesor Plutvička meškal. Hodina plaveckého výcviku senzačne plynula. Celá trieda žuvala čerstvé červíky a len zopár jedincov malo oblečené plavky. Čľapli dvere. Dovalil sa triedny a za ním najväčšia kočka z triedy Aneta. Podmanivý úsmev, ktorým ma obdarila, umocňoval nový piercing. Bol to neodškriepiteľný fakt, že na brehu sedí najväčšie rybárske nemehlo - Jano Prút, ktorý v živote nič nechytil. V Plutvičkovom kabinete boli tri zásuvky jeho háčikov, ktoré boli určené do silvestrovskej tomboly. Aneta sa na mňa opäť usmiala tak ľúbezne, že som zatúžil urobiť frajerinu, ktorú triedny šialene nenávidel. Mocným švihom chvostovej plutvy som sa vymrštil a v okamihu zmizol. Je nádherné letieť vzduchom, keď sa mi šupiny zaligocú na slnku, keď zočím trblietavú hladinu, na ktorej odtrhnem najkrajší kvet lekna. Lososová nádhera pristála na Anetinej lavici, pri ktorej stál totálne vytočený Plutvička. Vylepil mi také zaucho, že som v sekunde ležal vedľa stoličky Jana Prúta.

Až teraz som pochopil, že mám poriadny prúser. Splietal som čosi o troch želaniach, ale vytešený Jano ma vôbec nepočúval. Ocitol som sa v príšerne studenej vode, obklopený uškriekanými detičkami a oprávnene prekvapeno ženou Vierkou. "To je kúsok, čo?" Hneď prvú noc som dostal zápal spojiviek od chlóru. Do noci reval televízor lebo Makrela s Ficom naťahovali vyraďovačku v SuperStar. Takéhoto zničeného ma ráno prebudil džavot Lívie a Matúša, ktorí mi na hlavu drobili suchú žemľu. O chvíľu mi spoločnosť robilo mračno rozmočenej gebuziny. Presne takú ťahajú so sebou medúzy, keď majú nádchu. Deti strkali do vody ruky, snažil som sa s nimi pomaznať, túžil som očariť ich detské srdcia, túžil som byť doma. Premkol ma obrovský smútok. Už nikdy neuvidím sklonené vetvy vŕb, drevený mostík, nezačujem žblnkot malých rybiek, nepozdravím čajky, už nikdy sa nebudem naháňať pomedzi dlhými úponkami lekna, neuvidím prekrásny tichý vodný svet, neuvidím rodinu, nepohladím Anetu!
Je ešte toľko miest, ktoré som jej chcel ukázať! Dokonca som si predstavoval hlboké vrásky plutvičku, ktoré mu dodávali skutočne nepríjemný vzhľad. Pozeral sa na mňa skôr ako na korisť, než na žiaka. Ale mal pravdu. Celý rok sa nám vyhrážal vianočným stolom... Moje spomalené chápadlá ma dostali až sem. Po lícach sa mi kotúľali velikánske slzy, nedokázal som potlačiť vzlyky, ktoré mi išli dotrhať hruď. Objavil sa pán domáci s deravou starou utierkou. Deti začali strašne plakať a ja som začal divoko plávať. Všetko, čo nás triedny naučil, sa mi v momente vybavilo. Hodnú chvíľu ma Jano nemohol dohoniť, intenzita plaču jeho potomkov gradovala. Lívia ho začala ťahať za sveter, Matúš mu hodil na hlavu uterák. Žena Vierka stála bezradne vo dverách, nakoniec sa pridala k deťom. Jano sa však nevzdával. Chcel dohoniť tie roky neúspešného sedenia na brehu. Prišiel úder, jeden, druhý a ja som od bolesti zamdlel.
Keď som otvoril oči, bol som zmierený s tým, že ma nepríjemne chladí majonézový šalát. Nemohol som sa zhlboka nadýchnuť. Zrazu mi to došlo. Nechladil ma žiaden pokrm, bola to priesvitná igelitka. Ktosi ma niesol zasneženým chodníkom. Kúsok odo mňa sa chichotali deti, ktoré mi robili spoločnosť počas najhorších dní môjho života. "No, deti a teraz pustíme kapríka na slobodu!" Bola to tá najkrajšia veta pod vianočný stromček. Obzrel som sa a celej rodinke som zo všetkých síl zamával. A určite im splním tie tri želania.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aliwien Aliwien | E-mail | Web | 5. prosince 2013 v 19:24 | Reagovat

Vtipné. Taky jsem přispěla svou troškou do mlýna. Uvidíme jak to dopadne.

2 Veronika Pullmannová Veronika Pullmannová | E-mail | Web | 6. prosince 2013 v 14:43 | Reagovat

Držím palce :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama